Keď sa človek nedokáže vyrovnať so zákonmi prírody a nechce sa im podriadiť, potom začne vymýšľať rozprávky a obyčajným prírodným javom pripisovať nadprirodzené, zlovestné sily. Kto stojí za tým, že močiare nechcú zamrznúť ani v najtuhšej zime? Kto zapaľuje vatry, aby zmiatol zmysly každého, kto zablúdi v tmavom lese? Kde sú tí, ktorí odišli z domu a už sa nevrátili? Poznáme rozprávky a príbehy, ktoré očierňujú toho, kto za tým všetkým stojí. Tak to bolo aj s babou Jagou – kňažka, múdra žena, slepá ako Odin. Táto prastará vládkyňa lesných zvierat a ochrankyňa mŕtvych, spoločníčka pri premene detí na dospelých, bola zneuctená bohatými svetskými ľuďmi a cirkevníkmi, zdesenými jej mocou a múdrosťou, ktorí chceli držať na uzde poddaných. Baba Jaga, ktorá žije v hlbokých lesoch, nikdy neublížila ľuďom. Starala sa o chod prírody, vykonávala posvätné obrady, poznala silu rastlín a húb, starala sa o blaho lesných lesov a rozprávala sa s divými zvieratami. Jej moc porovnávame s mocou čarodejníkov, bylinkárov a čarodejníc, teda tých, ktorí majú šiesty zmysel. Tí, ktorých myseľ je uzavretá pred dávnymi zvykmi a boja sa prírodných síl, vo svojom strachu vymysleli mýtus o ohavnej Babe Jage, ktorá vo svojej chatrči na kuracích nôžkach, medzi kosťami detí, preklínala dobrých ľudí a posielala mor na dediny. Je dobré, že týmto rozprávkam dnes verí čoraz menej ľudí a že ženská sila, múdrosť a odvaha vychádzajú na výslnie a vracajú sa tam, kde by mali byť.

Existujú lesy, ktoré sú jasné a krásne, žiarivé a bohaté. Ale sú aj lesy prekliate, utkané z pokrútených stebiel, veky mŕtve, plné duchov, diablov a stríg, ktoré naň sústredia všetku svoju silu, aby zblúdilých tulákov v močiaroch oklamali ohňom a stiahli ich do pekelných hlbín. Kde bolo, tam bolo, chlapec, ktorého volali Ďateľ, raz zablúdil v Začarovanom lese. Bol to ničomník, akých málo. Priťahovali ho čertovské kúzla, lebo bol lakomý a lenivý a na vidieku sa dopočul, že v Začarovanom lese sú nevyčerpateľné poklady. Na čertovo nahováranie sa Ďateľ vybral za bosorkou, aby mu ukázala cestu k lesným pokladom. Čarodejnica nariadila Ďatľovi, aby v sobotu večer išiel do Začarovaného lesa, aby našiel papraďový kvet, ktorý kvitne iba v najkratšiu noc. A našiel ho ten chlapec nešťastný, do vreckovky ho ukryl. Zrazu vedel s jasnosťou povedať, kde sa nachádzajú poklady. Prišiel na skryté miesto, napchal si vrecká zlatom a peniazmi a začal utekať. Zrazu ako keby ho schmatlo stádo koní a chcelo ho roztrhať. Uvedomil si, ako veľmi ublížil prírode, keď posvätnú rastlinu odtrhol z chamtivosti a peniaze mu odleteli ako včely. Celú noc sa menil na strom, potom na zviera, až sa vrátil domov takmer mŕtvy v ľudskej podobe. Zjavil sa diabol, vzal so sebou do pekla dušu Ďatľa a nešťastníka nechal na podlahe medzi pilinami, ktoré vypadli z vreca s pokladom.

Všetko sa odohralo v meste Kruszwica, na brehu obrovského jazera Gopło. Po náhlej smrti kniežaťa Popiela bol za jeho nástupcu vymenovaný jeho syn. Jeho vláda bola plná krutostí a osláv. Popiel sa oženil s nemeckou princeznou Gerdou. Gerdina chamtivosť len prehĺbila krutosť mladého kniežaťa. Utláčal ľudí daňami a vymáhal ich nemilosrdne a pomocou násilia. Rada strýkov Popiela varovala, no jeho hnev to len umocnilo. S manželkou sa dohodli, že pod zámienkou choroby privedú na hrad svojich strýkov, aby ich zabili jedom naliatym do pohárov s rýnskym vínom. Rada, zdrvená správami o Popielovej chorobe, odišla do Kruszwíc. Gerda pristúpila k realizácii plánu. Strýkovia boli zasiahnutí silou jedu. Ich telá boli hodené do hlbín Gopło. V noci sa strhla silná búrka. Ráno, keď deň začal ticho a pochmúrne, bolo na okraji jazera badať niečo zvláštne. To sa hmota vibrujúca a sivá, driapala na múry obranné. Húfy myší zúrivo hrýzli dvere. Ostré pazúry sa zabárali do dubových kmeňov. Popiel a Gerda sa rozhodli ujsť na pohrebisko, ktoré pripravili pre svojich strýkov – uprostred jazera Gopło stála kamenná veža. V presvedčení, že sa k nej myši nedostanú, vyliezli na vrch budovy. Rozzúrené a rýchle myši vyliezli po múre a spadli dovnútra. Popiel a Gerda boli zožratí, zostali z nich len bohaté šperky, ktoré symbolizovali ich chamtivosť a skazenosť.

Pred rokmi žil v Krakove šľachtic Twardowski, ktorý nemal v láske nič viac ako vedu a staré knihy. Bol to teda uhladený a múdry muž. Študoval matematiku, fyziku a prírodné vedy, no veľmi sa zaujímal aj o mágiu a čarodejníctvo. Celý život mal racionálny prístup k svetu, a tak si uvedomil, že neexistuje žiadna mágia, ktorá by mu zaručila nesmrteľnosť, o ktorej vždy sníval. Pán Twardowski sa rozhodol privolať diabla do svojej komnaty a predať vlastnú dušu, len aby mohol žiť navždy a čarovať podľa svojich potrieb. Ozvala sa rana a u Twardowského sa objavil diabol, aby podpísal pakt. Šľachtic podvodom pridal do paktu paragraf, podľa ktorého sa diabol mohol uchádzať o jeho dušu iba v Ríme. Pakt je podpísaný. Twardowski cestoval po Poľsku na obrovskom kohútovi a pomáhal ľuďom: pomáhal ľuďom s chorobami a liečil domáce zvieratá. Diabol zúril, že sa diabolské kúzla používajú na dobré účely, a tak sa rozhodol vziať Twardowského z pozemského sveta. Majstra Twardowského vypátral, no podľa podpísanej dohody musel počkať na šľachticovu cestu do Ríma. Príležitosť prišla po niekoľkých rokoch – Twardowski navštívil hostinec s názvom „Rím“. Práve tam ho chytil diabol a uniesol do tmavej noci. Leteli spolu, Twardowski a diabol nad temným svetom. Šľachtic si zachoval bystrú myseľ a aby oslabil diabla, začal sa vrúcne modliť. A naozaj, diabla zasiahol blesk, vyslobodil Twardowského z pazúrov. Šľachtic pristál na Mesiaci, kde žije dodnes a túžobne hľadí na Zem.

Kedysi dávno žil knieža Krakus. Inšpirované jeho múdrou a láskavou vládou, nazýva sa mesto Krakov. Šťastný život obyvateľov narušila strašná vec – na úpätí Krakovského kopca žil drak. Zožral desiatky oviec, baranov a kôz. Krakus ponúkol vysokú odmenu pre toho, kto porazí draka. Predstúpili krásni rytieri, ale každý z nich bol zožraný. Prihlásili sa aj tí, ktorí nepatrili k urodzeným vrstvám, ktorých odvaha bola silnou zbraňou, no v súboji s obrovským netvorom nemali šancu. Jedného dňa sa na kráľovskom dvore objavil jednoduchý obuvník Skuba. Keď však obuvníka s výsmechom stráže pustili ku kniežaťu, predstavil mu on svoj plán. Krakus okamžite umlčal zhromaždený ľud, rozkázal, aby sa z obuvníka prestali smiať a prikázal, aby mu priniesli všetko, o čo žiada. On teda vyrobil bábku ovce zo štyroch zauzlených palíc, ovčej kože a vedier síry. Pod rúškom noci ju odniesol na okraj dračieho brlohu. Drak v spánku zacítil pach ovčej kože. Bez rozmýšľania sa vrhol na obuvníkovu pascu. Len čo prehltol figurínu, pocítil smäd. Wawelský drak sŕkal vodu z jednej, druhej aj šiestej mláky, no stále bol smädný. Tak sa odšuchtal teda k rieke Visla a pil, pil, pil a pil, až kým nepraskol s obrovským treskom. Takto sa Krakov oslobodil od draka, obuvník získal bohatstvo a úctu a knieža Krakus naďalej múdro vládol a spravodlivo zaobchádzal so všetkými obyvateľmi svojho mesta.

Vo varšavskom Starom meste je Krivé Kolo. Bolo to prekliate miesto, vedúce k zmätku alebo smrti. Ľudia hovoria, že pred stáročiami žil v jednej z obrovských pivníc starého domu netvor. Bol to napoly kohút, napoly had. Operené labky končili ostrými pazúrmi. Trup mal pokrytý dechtovým perím, krk hada, dlhý a klzký. Hlava kohúta, nastražený hrebeň v tvare koruny. Oči hadieho vtáka žiarili zelenou a žltou farbou a priniesli smrť každému, kto sa do nich pozrel. Legenda o strašidelnej bytosti pokúšala deti, ktoré boli prirodzene zvedavé a radi chodili všade tam, kde to bolo zakázané. A tak sa Maciuś a Halszka, deti mestského platnéra, spolu s Waluśom Klepkom, synom debnára, vybrali do Baziliškovej pivnice. Ako prvý vošiel Waluś, vodca výpravy, a otvoril bránu do žalára. Toho prvého pohľad Baziliška premohol. Beštia si nevšimla ostatné deti. V meste bola zvolaná rada a radili sa, ako súrodencov preč od Baziliška dostať. Hermenegildus Fabuła, brilantný lekár, povedal: „Nechajte človeka, pokrytého zrkadlami, vstúpiť do žalára. Keď ho Bazilišok začuje vchádzať, pozrie sa jeho smerom a jeho vlastný pohľad ho pokoná." Tak sa aj stalo. Jan Ślązak, odsúdený na smrť za bezbožnosť, sa dobrovoľne prihlásil, zachránil deti, zabil Baziliška a získal milosť. Odvtedy mohlo mesto Varšava pokojne spávať.